Odborné poradenstvo pre vodičov zachytených pod vplyvom alkoholu (reakcia PhDr. Kuceka a Mgr. Kucekovej)

Reagujeme na výzvu PhDr. Kleinmanna v jeho článku o Najčastejších chybách pri odbornom poradenstve pre vodičov http://www.adpsr.sk/?p=277. Je to dobrý príspevok k danej problematike. Stotožňuje sa s tým, ako PhDr. Kleinmann vymedzuje predmet a organizačné princípy Odborného poradenstva pre vodičov (ďalej OPpV).  Máme tiež informácie o nerešpektovaní časových dispozícii vykonávania OPpV a bohužiaľ aj ohlasy o pochybnej úrovni, na akej ho niektorí psychológovia vykonávajú. Nemienime im to mať za zlé, pretože dôvodom môže byť nedobudovaný systém prípravy pre výkon OPpV. Je nepochybne prínosné, že v rámci jestvujúceho vzdelávania majú dp. psychológovia možnosť oboznámiť sa s nemeckým modelom (DEKRA) rehabilitačného programu pre vodičov. Tento program však poskytuje absolventom len rámcové know how. Dr. Kleinmann správane poukazuje na absenciu komplexnejšieho školiaceho programu pre dp. psychológov, ilustrujúc to informáciou o vyžadovanom 3 mesačnom školení v Nemecku či 160 hodinách výcviku v Rakúsku. Podotýkame, že vo vyspelých krajinách sa vyžaduje jedno a viacročná supervízia ako podmienka pre samostatné vykonávanie rehabilitácie (alkohol a iné drogy,  agresia a nadmerná frekvencia priestupkov ) vodičov. Ak vedie OPpV odborne nedostatočne pripravený dopravný psychológ, ktorému navyše chýba vzor (poznatky, zážitky a skúsenosti z toho, ako túto odbornú činnosť vykonáva skúsený odborník), je to s veľkou pravdepodobnosťou trápenie pre neho, nuda a sklamanie pre účastníkov rehabilitačných sedení a z toho plynúca dehonestácie zmyslu OPpV a odborného statusu dopravných psychológov v očiach verejnosti. Pochopiteľne, že takému psychológovi rýchle „dochádza dych“, nemá zúčastneným vodičom čo zaujímavé a prospešné ponúknuť, skracuje program, vypĺňa ho neproduktívnou „vatou“ a dlhými prestávkami. Prečo môže byť pre psychológa problém viesť efektívne skupinu OPpV? - Myslí si, že vystačí s použitím psychoterapeutických postupov, ktoré aplikuje vo svojej klinickej praxi. N e v y s t a č í ! Nemá totiž do činenia s psychopatologicky stigmovanými osobami. Uplatňovanie psychoterapeutických metód je tu neopodstatnené a až neetické a vzbudzuje u vodičov pochopiteľnú averziu, defenzné a únikové správanie. A to aj v prípade tých psychoterapeutických metód, ktoré by pre niektorých z nich mohli mať určitý prínos (napr. uplatnenie relaxačných metód). Analogicky, ani v terapii závislostí to nie je o nácviku relaxácie, tá má adjuvantný význam. Aplikácia psychoterapie v OPpV je asi tak málo produktívna, ako  posudzovanie psychických predpokladov pre výkon manažérskej funkcie na podklade výsledkov v MMPI. - Nemá dostatočné poznatky a prax s metódami uplatňovanými v pracovnej/organizačnej psychológii, konkrétne s vedením T-skupín (training groups) a s výcvikovo vzdelávacími programami pre rozvoj špecifických pracovných spôsobilostí ( napr. vedenia a riadenia ľudí, projektového riadenia, efektívnej komunikácie, obchodných rokovaní, sebapresadzovania sa, manažmentu času a podobne). OPpV patrí do tejto kategórie psychologickej intervencie u problémových vodičov. Tréningové/výcvikové skupiny sú metodologicky postavené na interaktívnom princípe, koncentrovanom a intenzívnom skupinovom učení, v ktorom sa uplatňujú informačné vstupy, diskusia, modelové situácie, prípadové štúdie, inscenačná príprava a hranie rolí, problémové a riešiteľské situácie, praktické demonštrácie, sebareflexia, spätná väzba od druhých členov skupiny a sociálna facilitácia, tímová práca a tréning. Prebiehajúci proces učenia sa vo výcvikovej/T-skupine je stimulovaný atmosférou psychologického bezpečia. Psychológ tu je podstatne menej v roli lektora a viacej v roli facilitátora. Účastníci OPpV nie sú ani pacientmi ani žiakmi, ale aktívnymi participantmi, ktorí sú stimulovaní k autentickým prejavom a k angažovanému prístupu k reštrukturalizácii svojich postojov. Tým sa akcentuje význam interakčnej dynamiky, ktorá zefektívňuje proces učenia a akceleruje proces preberania osobnej zodpovednosti účastníkov za to, čo v skupine prebieha a za dosahovanie výsledkov (preto je kontraindikované robiť OPpV s 1-2 osobami). - Potýka sa s nemotivovanými vodičmi a nevie, ako ich motivovať. Tak ako v liečbe alkoholizmu a iných závislostí, aj pri OPpV sú „nepriateľom“ či problémom číslo jedna POSTOJE postihnutých osôb (ad. prof. Pogády, prof. Skála). Poslaním OPpV je zmena postojov vodičov, ktorí sa dopustili priestupku alebo trestného činu vedenia motorového vozidla pod vplyvom alkoholu alebo inej psychotropnej látky. Nejde však o zmenu izolovaného postoja ku konzumácii omamnej látky pri riadení vozidla, ale celého komplexu súvisiacich postojov (postoje a orientácia na bezpečné jazdenia, uvedomelé postoje k legislatívnemu poriadku a dopravným predpisom, zodpovedné postoje k sebe a k druhým účastníkom cestnej premávky) tak, aby boli príslušné postoje kongruentné (nemôžem mať pozitívny postoj k bezpečnej jazde a zároveň pozitívny postoj k pitiu za volantom – to je diskongruencia plodiaca masívne problémy). Navodiť zmenu postojov je náročné. Psychológ musí disponovať metodologickou výbavou a aj skúsenosťami k tomu, aby dokázal cielene a efektívne ovplyvňovať racionálnu a emocionálnu zložku postojov a tým navodiť adekvátnu zmenu ich konatívnej zložky. - Nemá dostatočné vedomosti o vplyve alkoholu a iných psychotropných látok na organizmus a psychiku ľudí. Tak ako pri liečbe alkoholizmu/závislostí má kľúčový význam racionálna psychoterapia, tak aj pri OPpV sú to odborne erudované informačné bloky. Pre kognitívnu reštrukturáciu sú nevyhnutné kvalitné informácie, klarifikácia o vplyvoch alkoholu/drog na vodičovu percepciu a reagenciu, spracovávanie informácií, rozhodovanie, motiváciu, emocionálnu sféru atď. - Nemá dostatočné vedomosti o alkoholizme a iných drogových závislostiach. Aj keď pri OPpV nepracujeme so závislými jedincami, musíme im vedieť presvedčivo vysvetliť problematiku tak nedisciplinovaného a problémové pitia ako aj syndrómu závislosti, resp. vyznať sa v diferenciácii týchto dvoch kategórií a v špecifických odlišnostiach alkoholových a nealkoholových foriem závislostí. Samozrejme, že si nesmieme dovoliť „narábať“ s vodičmi v OPpV ako s alkoholikmi, i keď nejeden z nich môže byť v iniciálnom štádiu vývoja alkoholizmu. Psychológ musí byť v tejto problematike „doma“, vedieť pohotovo a presvedčivo reagovať a argumentovať na otázky a pochybnosti účastníkov, zvládať diferenciálnu diagnostiku nedisciplinovaného, problémového a dependentného pitia. Záver:

1. Sme toho názoru, že OPpV by mali vykonávať len tí dopravní psychológovia, ktorí sú na to kvalitne odborne pripravení a majú pre túto činnosť certifikát.
2. Už sme to navrhovali vedeniu SKP v minulosti a dovoľujeme si to navrhnúť znova, aby boli vytypované a ustanovené regionálne, špecializované a tak po odbornej ako aj priestorovo technickej stránke certifikované pracoviská pre OPpV. Tieto pracoviská by boli zároveň aj školiacimi, teda vykonávali by praktickú prípravu dp. psychológov pre OPpV a ich supervíziu. Menší počet špecializovaných zariadení by mal výhodu aj v tom, že by sa dali ľahšie a tým vo vyššej frekvencii formovať 4 - 6 členné skupiny pre OPpV a tak sa výrazne znížila čakacia doba pre zaradenie klientov - vodičov do rehabilitačného programu.
3. Bez dôsledného systému kontroly odbornej a etickej úrovne OPpV to poriadne fungovať nebude.

  Mgr. Lujza Kuceková, PhDr. Peter Kucek, NOVIDEA s.r.o. Poprad